Čís. 5789.Pojem »cudzích činitelov« v smysle § 2 zákona na ochr. rep.; sú nimi aj československí štátni príslučníci, pracujúci v zahraničí na přípravách úkladov o republiku, podporovaní hmotnými a politickými prostriedkami cudzej moci.K pojmu »chystaného zločinného podniku« v smysle § 12, čís. 1, odst. 2 zákona na ochr. rep.; pri kvalifikácii činu podla tohoto ustanovenia neprichádza v úvahu dovod vylučujúci trestatelnosť, že obžalovaný nemohol trestný čin prekaziť bez nebezpečenstva pre seba a pro osoby jemu blízké; taktiež ustanovenie § 27 zákona na ochr. rep. pre zločin podla § 12 cit. zák. neplatí.K otázke totožnosti činu (§ 325, odst. 1, 2 tr. p.).Prečin podla § 18, odst. 3 zákona čís. 126/1933 Sb. z. a n. je formálnym deliktem tlačovým; chráněným právnym statkom nie je tu priamo československý stát, ale tlač sama.Materiálny súbeh tohoto prečinu so zločinem podla § 2 zákona na ochr. rep.(Rozh. zo dňa 12. januára 1937, Zm III 369/36.)Najvyšší súd v trestnej věci proti obžalovaným zo zločinu přípravy úkladov, zmátočné sťažnosti obžalovaných A. a B. čiastočne odmietol a čiastočne zamietol.Vyhovujúc zmátočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva, zrušil najvyšší súd na základe dovodu zmätočnosti podla § 385, čís. 1 c) tr. p. čo do obžalovaného C. rozsudky oboch súdov nižších stolíc a čo do obžalovaných D., E., F. rozsudok vrchného sudu a uznal týchto obžalovaných vinnými zločinom neoznámenia trestných podnikov podla § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep., spáchaným tak, že v roku 1933 v R. sa dozvěděli vierohodným spósobom, že sa chystá zločin prípravv úkladov, tedy trestný čin v § 2 zák. na ochr. rep. uvedený, a opominuli to neodkladne oznámit’ vierohodným spósobom úřadu.Vyhovujúc zmatočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva, založenej na dóvode zmátočnosti podla § 385, čís. 1 b) tr. p., zrušil najvyšší súd rozsudky oboch súdov nižších stolíc dotyčné obžalovaných O. a B. čo do kvalifikácie trestného činu a čo do trestu a zistený čin kvalifikoval okrem zločinu přípravy úkladov podla § 2, odst. 1 a 2 zák, na ochr. rep. aj ako prečin podla § 18, odst. 3 zák. čís. 126/1933 Sb. z. a n.Z dovodov:V časti, uplatňujúcej po zákone dóvod zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a) tr. p., je zmátočná sťažnosť obžalovaného B. bezzákladná. Neobstojí námietka obžalovaného, že sa nespolčil k úkladom proti Československej republike, lebo nevidel v svojom konaní nič protizákonného preto, poneváč i politická strana X. pracuje tiež pre autonomiu a M. mu hovořil, že on a spoločníci pracujú len pre autonomiu. Podla zistenia nižších súdov dozvěděl sa obžalovaný o cieťoch ťudí zoskupených okolo N. N., pracujúcich na odtrhnutí Slovenska od ČSR. jednak z rozhovorov s M. a ďalej z obsahu letákov, ktoré v S. v noci rozhodil. Poneváč sa obžalovaný dohodol so spoločníkmi a aj pracoval pre tieto ciele — už rozhodením letákov — spolčil sa tedy zúmyselne za účelom násilného odtrhnutia Slovenska od ČSR.Taktiež neobstojí námietka, že M., N. a O. nie sú takými cudzími činitelmi, akých má na mysli § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. Cudzími činitel’mi sú predovšetkým osoby v cudzozemsku, ktoré svojím významom, vlivom a mocou sú sposobilé podporovat’ úklady podla § 1, resp. ich přípravu podla § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. Sú nimi aj cudzie nepravidelné organizácie vojenské, skupiny bohatých jednotlivcov, banky, fondy, ba aj strany politické a cudzia žurnalistika a nemože byť pochyby, že takýmito cudzími činitel’mi sú aj osoby, inác čsl. příslušníci, ktoré v zahraničí pracujú na přípravách úkladov o republiku, súc podporované hmotnými a politickými prostriedkami cudzou mocou.»Slovenská Národná Rada« s N. N. v čele, utvořená v Ženeve, je organizaciou podporovanou politicky a hmotné revizionistickými štátmi a je tedy takou organizáciou, členov ktorej nutno považovat’ za cudzích činiteťov v smysle § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. K tejto skupině prináležaly podla zistenia nižších súdov a podla vedomia obžalovaného osoby hoře menované, s ktorými sa obžalovaný stýkal. Okolnost’, že sú čsl. príslušníkmi, nevylučuje ich charakter ako cudzích činiterov, naopak táto okolnost len znásobuje nebezpečnost’ ich osob.Bola preto zmátočná sťažnosť v týchto častiach zamietnutá ako bezzákladná podla § 36, odst. 1 por. nov.Zmátočná sťažnosť veřejného žalobcu:Krajský súd oslobodil obžalovaného C. od obžaloby pre zločin podla § 2, odst. 1 a 2 zákona čís. 50/1923 Sb. z. a n., na něho vznesenej, lebo v zistených skutočnostiach nenašiel základu pre závěr, že by obžalovaný bol vyvinul činnost’, smerujúcu k úkladom proti republike a činnosťou tohoto obžalovaného videi uskutočnené len znaky zločinu podla § 12, čís. 1, odst. 1 a 2 zák. čís. 50/1923, avšak oslobodil obžalovaného, majúc za to, že tento obžalovaný nemohol trestné činy překazit a zločinný podnik oznámit’ bez nebezpečenstva pre seba a pre osoby blízké.K tomuto právnemu závěru sa připojil aj vrchný súd a oslobodžujúci rozsudok potvrdil doložiac, že pre zločin podla §' 12, čís. 1, odst. 1 a 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. nemohol byť obžalovaný odsúdený aj preto, ťebo žaloba zněla len na zločin podla § 2, odst. 1 a 2, tohože zákona a veřejný žalobca ani behom pojednávania návrh na vyslovenie viny a potrestanie pre zločin podla § 12, čís. 1, odst. 1 a 2 cit. zákona neučinil.Krajský súd zistil, že obžalovaný C. bol s obžalovaným A. v posledněj době před odhalením trikrát v T., kde mu A. představil M. v »jemu známom« hostinci, že A. dal jeden exemplár »Rakúskeho Slováka« C., že tento vedel o tom, že A. má doviest šaty O., vedel o tom, že G. doviezol balík letákov a »Rakúskeho Slováka« a pomáhal tieto ukryt a odstrániť. Z doznania před vyšetrujúcim sudcom zistil prvý súd, že obžalovaný sa před D. v polovici septembra 1933 v rozhovore zmienil, že A. má nějaké tajné spojenie v T. a že pri tom padlo měno M. a připustil aj to, že sa voči F. vyjádřil: »G., tá somárina, doviezol balík papierov, — mám sa dat zavreť?«Skutkové znaky zločinu přípravy úkladov podla § 2 zák. na ochr. rep. sú v činnosti N. N. a jeho spoločníkov M., O. a Ň., dané a činnosť vyvinutá týmito osobami v spoločnosti s obžalovanými mala pomocou článkov Časopisu »Rakúsky Slovák«, zvláštnych letákov a dopisov na »ukrivdených«, »sporahlivých« a »suspendováných« Slovákov pripraviť podu pře vzburu vnútri státu idúcu ruka v ruke s intervenciou z cudziny, aby násilím bolo Slovensko od‘ ČSR. odtrhnuté.Horejšie zistenie krajského súdu, přijaté tiež odvolacím súdom, skytá aj dostatočný podklad pre závěr, že si obžalovaný bol aj subjektivné dobré vědomý, že činnosť A., brata obžalovaného G., M. a Tudí, ktorí sa v hostinci v T. schádzali, ako i ludí, ktorí hnutie riadili, vykazovala objektivně skutkové znaky trestného činu v § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. označeného. O cieroch tohoto spolčenia sa dozvěděl z obsahu časopisu »Rakúsky Slovák« a z letákov, nasvědčuje tomu aj tá okolnosť, že pomáhal letáky ukrývať a potom' aj zničiť a jeho výrok »mám sa dať zavreť«.Mýlily sa však súdy nižších stolíc, keď v tejto zistenej činnosti obžalovaného C. nespoznaly ani skutková podstatu podla § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep.Podla zisteného skutkového stavu spolčili sa spoluobžalovaní k úkladom o republiku a vošli k tomu istému konci vo styk s cudzou mocou.Týmto spolčením a vojdením vo styk trestná činnost’ označená v § 2 zák. na ochr. rep. neholá skončená, ale trvala ďalej a preto trvalo i nebezpečenstvo z tejto trestnej činnosti plynúce a zostala táto trestná činnost’, označená v § 2 zák. na ochr. rep., chystaným zločinným podnikom v smysle § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep. Poneváč sa obžalovaný dozvěděl o spolčení spoluobžalovaných a o ich voj dění vo styk s cudzou mocou z vlastnej skúsenosti, tedy vierohodným spósobom, mal povinnost chystaný zločinný podnik oznámit’ úřadu a poneváč tak neučinil, je týmto úmyselným opominutím oznámenia založená skutková podstata zločinu neoznámenia nebezpečného podniku podla § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep.Pri tejto kvalifikácii trestného činu neprichádza v úvahu dovod vylučujúci trestatelnosť, že obžalovaný nemohol trestný čin překazit’ pre nebezpečenstvo pre seba a pre brata.Neobstojí však ani názor odvolacieho súdu, že u C., obžalovaného pre zločin přípravy úkladov o republiku, bolo třeba zvláštneho návrhu žalobcovho, mal-li byť odsúdený pre zločin podra § 12 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n.C. bol žalovaný, že v roku 1933 v R. aj inde, v tuzemsku a cudzozemsku, spolčil sa s G., A., D., F. a inými osobami za tým účelom, aby sa pokúsil násilím odtrhnúť Slovensko a privteliť ho k cudziemu štátu, a že za týmže účelom' vošiel v priamy styk s cudzími činitelmi, najma s M., N. a O. v T.Krajský súd zistil skutkový stav, ktorý sa v podstatě shodoval so skutkovým stavom, na ktorý sa opierala táto obžaloba, nevidel však v konaní obžalovaného dostatočne vyjádřený úmysel spolčit sa, vojsť vo styk s uvedenými osobami za tým účelom, aby sa pokúsil odtrhnúť Slovensko od ČSR., spoznal však, že činnost’ obžalovaného, z ktorej obžaloba vyvodila spolčenie a priamy styk s cudzími činitelmi, bola takého rázu, že z nej nepochybné vyplývalo vedomie obžalovaného o zločinnom podniku, ktorý obžalovaný úmyselne neoznámil. Pri posúdení totožnosti činu záleží na tom, aby išlo o tenže příběh, ktorý podla názoru obžaloby je trestný.Podla § 325, odst. 1, 2 tr. p. prislúcha súdu, aby žalovaná činnost’ obžalovaného podla zákona podriadil pod právně ustanovenie trestných zákonov, pri čom je viazaný návrhom žalobcovým len čo do zažalovaného činu a nie čo do jeho právnej kvalifikácie. Sád može pri tom hladeť aj na skutkové okolnosti, na ktoré žalobca nehradel, alebo ktoré nove vyšly na javo, len keď tým nie je dotknutá totožnost’ činu a ide o ten istý zákonom chráněný právny záujem.Zákonom' chráněný právny záujem v súdenom případe bolo zamedzenie príprav o republiku, résp. prevedenia samého úkladu a tento može byť dotknutý nielen činnou účasťou na samých přípravách, ale i neoznámením tohoto zločinného podniku. Neporušuje tedy zásadu skutkovej tototožnosti, keď sád pri rovnakom vědomí obžalovaného, že ide o přípravu úkladov o republiku, tedy o čin v § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. uvedený, kvalifikoval úmyselné neoznámenie zločinného podniku, akonáhle odpadlo podriadenie činu obžalovaného pod § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n., ako zločin podla § 12, čís. 1, odst. 2 zák. na ochr. rep. Neprichádza v úvahu u tohoto obžalovaného ani ustanovenie § 27 zák. na ochr. rep. hradiac na to, že § 12 v tomto ustanovení nie je uvedený a preto ustanovenie o účinnej lútosti pre zločin podla § 12 zák. na ochr. rep. neplatí. V časti generálnou prokuratúrou zadržanej třeba priznať oprávnenie zmátočnej sťažnosti veřejného žalobců, podanej z dóvodu § 385, čís. 1 b) tr. p. proti výroku, ktorým boli obžalovaní G. a B. odsúdení pre zločin podla § 2, odst. 1 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. s pominutím kvalifikácie aj podla § 18, odst. 3 zák. čís. 126/1933 Sb. z. a n.Prečin podla § 18, odst. 3 zák. čís, 126/1933 Sb. z. a n. je formálnym tlačovým deliktom a chráněným právnym statkom nie je tu Čsl. štát priamo, ale tlač sama. Prečin tento neni deliktom obsahovým a porušenie poriadkových predpisov tlačových podla zák. čís. 126/1933 Sb. z. a n. nie je nezbytnou podmienkou spáchania zločinu podla § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. a preto tieto činy nie sú ani v pomere prostriedku k vykonaniu činu v súdenom případe. U zločinu podla § 2 zák. čís. 50/1923 Sb. z. a n. nie je nutné, aby zároveň boly porušené aj předpisy cit. tlač. zákona.Keď však boly porušené dva zákony v ustanoveniach chrániacich rožne právně statky, ide o súbeh trestných činov podla § 96 tr. z. a nie o ideálny súbeh, tedy v súdenom případe o jeden a ten istý trestný čin, ktorým bolo porušené niekoflío ustanovení trestného zákona, ako to dovodzujú nižšie súdy.Poneváč časopisu »Rakúsky Slovák« bola odňatá doprava do republiky výnosom ministerstva vnútra z 2. septembra 1933, čís. 59041/1933 a tento výnos bol 8. septembra 1933 v Úradnom liste aj vyhlášený, bolo třeba vyhovět’ zmátočnej sfažnosti veřejného žalobců, domáhajúcej sa kvalifikácie činov týchto obžalovaných aj podla § 18, odst. 3 zák. čís. 126/1933 Sb. z. a n. a v dosledku toho zrušit’ rozsudok odvolacieho súdu aj vo výroku o třeste a tento im znova vymerať s použitím § 96, 98 tr. z.