Vyhledávání v dokumentech NPD: Váž. tr., 16 (1934)

Čís. 5157.

Kvalifikáciou trestného činu rozumie sa podriadenie trestného činu pod trestný zákon, vyslovenie, akého druhu trestného činu sa obžalovaný dopustil. Nepatří však ku kvalifikácii trestného činu otázka, či sa má stíhať z úradnej moci, či na zmocnenie, alebo na súkromný návrh.
(Rozh. zo dňa 13. decembra 1934, Zm IV 436/34.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti J. C., obžalovanému z prečinu pomluvy tlačou, a na základe veřejného pojednávania následkom zmátočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva vyniesol tento rozsudok: Najvyšší súd vyhovuje zmátočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiteistva, z dovodu zmatku podla § 385 č. 1 c) tr. p. zrušuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznává právom. Obžalovaný J. C. je vinný: prečinom pomluvy podla § 2 odst. 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., ktorý tak spáchal, že »v čísle 4. roč. II. v K. tlačeného periodického časopisu »H.« zo dna 15. novembra 1932 uveřejnil článok, v ktorom před trefou osobou obsahom tlače uviedol o správě státnej porodnice a nemocnice v K. skutočnosti, uvedené vo výroku rozsudku prvostupňového sudu, ktoré by mohly vydať správu stát. porodnice a nemocnice v opovrženie, alebo snížiť v obecnom mienení.
Z dovodov:
Třeba sa zaoberať len dóvodom zmatku podla § 385 č. 1 c) tr. p. V tejto části nefze zmátočnej sťažnosti odopreť oprávnenie. Odvolací súd správné uznal, že tu ide o pomluvu správy státnej porodnice v K., tedy o pomluvu úřadu. Táto pomluva spočívá v tom, že obžalovaný tvrdil, že správa státnej porodnice v K. si zadávala s pašerákem, že nebrala v prvom radě ohrad na státně záujmy a hlavně na pokladnu, ktorá nemože znášať permanentné okrádanie, a že týmto mohla povesť tejto správy před celou verejnosťou klesnúť a tento úřad by mohol byť odsudzovaný pre nadržovanie. Odvolací súd tedy správné uznal, že ide o prečin pomluvy podla § 2 veta 2. zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. Odvolací súd tiež správné vyriekol, že niet tu dóvodu vylučujúceho trestnost podla § 6 cit. zákona.
Naproti tomu nelze súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že odsúdeniu obžalovaného prekáža to, že návrh na stíhanie bol opožděně podaný. Odvolací súd sám správné uznává, že nešlo tu o pomluvu osoby, ale o pomluvu úřadu, že v poslednějšom případe netřeba súkromného návrhu, ale zmocnenia podla § 14 odst. (2) č. 3 cit. zákona a že toto nie je viazané dvojmesačnou lehotou predpísanou v § 17 cit. zákona. Takéto zmocnenie bolo v tomto případe dané nadriadeným ministerstvom zdravotnictva a předložené súdu pri podaní obžalovacieho spisu (§ 22 cit. zákona). Odvolací súd sa však mýlil, pokial uviedol, že musí posúdiť tento případ s hladiska § 14 odst. (5) cit. zákona preto, že takto kvalifikoval pomluvu súd prvej stolice, lebo táto kvalifikácia nebola veřejným žalobcom napadnutá; že posúdenie činu podla § 14 (2) č. 3 cit. zákona bolo by za tohoto stavu věci pre obžalovaného nepriaznivejšie a že preto je vraj vylúčené ustanovením § 41 cit. zákona a § 387 tr. p.
Avšak odhliadnuc od toho, nešlo pri nesprávnom citovaní § 14 čís. 4 al. 5 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. o kvalifikáciu trestného činu, jako sa mylné domnieva odvolací súd. Kvalifikáciou trestného činu rozumie sa podriadenie trestného činu pod trestný zákon, totiž vyslovenie, jakého druhu trestného činu sa obžalovaný dopustil y smysle tr. zákona s uvedením paragrafu zákona, v ktorom je označený druh tohoto činu (na pr. prečin pomluvy tlačou podla § 2, veta 2. zák. č. 108/1933 Sb. z. a n.). Otázka, či trestný čin má sa stíhať z úradnej moci, či na zmocnenie alebo na súkromný návrh, nepatří ku kvalifikácii trestného činu. V tomto případe kvalifikáciou trestného činu bolo jeho označenie jako prečinu pomluvy podla 2. vety § 2 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. Citovanie § 14 odst. (5) pri kvalifikácii bolo nesprávné, zbytečné a bezpředmětné a preto aj keď nebole napadnuté veřejným žalobcem, nemálo viesť k tomu, aby odvolací súd nesprávnosť vzal za základ svojho rozhodnutia o tom, aké tu boly předpoklady stíhania a či v tomto případe vyhovovaly zákonu. Z toho, čo bolo uvedené, plynie, že sa odvolací súd mylné dovolával ustanovenia § 41 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. a § 387 tr. p. ako překážky správného upotrebenia zákona, lebo nešlo ani pri správném upotřebení zákona o změnu kvalifikácie v neprospěch obžalovaného; ustanovenia § 41 č. 1 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. však použil už správné prvostupňový súd (Jako to aj navrhoval veřejný žalobca), lebo ustanovenia doterajšieho zákona neboly pre vinníka zrejme priaznivejšie. Výrok odvolacieho súdu, že hradiac k tomu, že prvostupňový súd upotřebil kvalifikáciu trestného činu podla § 14 odst. (5) zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., a k tomu, že tento výrok nebol veřejným žalobcem napadnutý v neprospěch obžalovaného — odvolací súd musel posúdiť vec s hradiska § 17 cit. zákona, a že — hladiac k tomu, že návrh na stihanie bol podaný po uplynutí dvojmesačnej lehoty, tedy opožděně — vyskytuje sa tu vraj dovod vylučujúci zavedenie trestného pokračovania, je tedy mylný a zmátočný v smysle § 385 č. 1 c) tr. p. Preto bolo třeba vyhoveť zmatočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva, zrušiť napadnutý rozsudek odvolacieho súdu na základe 1. odst. § 33 por. nov. a vyniesť odsudzujúci rozsudek.

Citace:

Čís. 5157. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 487-489.