Urbarialisté (urbárnici).

I. Pojem a poměry příbuzné. II. Historický vývoj: 1. Nejstarší doba. 2. Stav ve XIV. století. 3. Zhoršení poddanství od XV. století, Tripartitum. 4. Zmírnění poddanství od Marie Terezie (Tereziánský urbár). 5. Nová úprava z r. 1836. III. Zrušení poddanství zákony 1. z r. 1848, 2. z doby absolutismu, 3. po r. 1867. IV. Pozemky příbuzné pozemkům urbářským. V. Nová úprava r. 1871 (urbářský zákon) a 1908. VI. Nová úprava řízení r. 1909. VII. Kolonie a zák. č. 224/1925, želiarský kurialní majetek a zák. č. 318/1919 Sb. VIII. Urbariální poměry a poměry jim příbuzné ve veřejných knihách. IX. Urbářské společenstvo. X. Rozhled.
I. Pojem a poměry příbuzné. Pod názvom „urbarialisti“ alebo „urbárnici“ (maď. úrbéresek) treba rozumeť osoby, ktoré podľa starého stavovského práva uhorského patrily k stavu poddaných (maď. „jobbágyok“, lat. „jobbagiones“), a ktoré podliehaly právnej vrchnosti šlachtica (zemana), — zemepána. Nemaly vlastnej pôdy, ale boly oprávnené užívať pozemky, dané im zemepánom k dispozícii. Za toto užívanie však urbarialisti povinní boli poskytovať dávky a to ako v poddanskej robote, tak aj v naturáliach a v hotových peniazoch.
Pomer medzi zemepánom a osobami podliehajúcimi jeho panskej vrchnosti (urbárnikmi) nazýva sa urbárstvom. Zakladá sa tedy tento pomer v podstate na verejnoprávnom sväzku už zrušeného poddanstva, právné predpisy založené na tomto verejnoprávnom základe zabiehajú však hlavne do oboru civilného materiálného práva. V bývalom mocnárstve Uhorska tvorily tieto predpisy podstatnú a značnú čiastku platného súkromného práva a tvoria to zčasti aj dnes na právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Základ tohoto pomeru, poddanstvo samé bolo sice už v roku 1848 zrušené, vzájomné súkromoprávne nároky a otázky vyplývajúce z tohoto zrušenia nie sú však ešte úplne likvidované.
K týmto rydze urbarskym pomerom pridružuje sa aj ďalšia skupina právnych pomerov civilných, ktoré sa riadily analogickými predpismi prez to, že držba pôdy nebola založená na pomere poddanskom a že nešlo o držbu pôdy, určenej k výhradnému užívaniu poddaných, ale o držbu pôdy zemianskej, avšak tiež proti poskytovaniu istých dávok alebo plnení zemepánovi. Zakladaly sa tieto právne poměry na súkromoprávnych smluvách, sjednaných so zemepánom a práve následkom poskytovania dávok zemepánovi spadaly pod obdobné posudzovanie ako pomery rydze urbárske. Likvidovanie týchto poslednejších pomerov nie je ešte tiež úplne prevedené.
Zvláštne normy dotýkajúce sa týchto pomerov a ich likvidovania ponecháva aj vládny návrh o osnove nového občianského zákoníka Československého (Časť I. Předpisy uvozovací, čl. VIII., č. 1) nedotknuté.
II. Historický vývoj. Poddanstvo, ako historicky sa vyvinuvší stadium priechodu zo stavu otrockého do stavu aspoň poloslobodného našli Maďari pri usídlení sa na území Veľkomoravskej ríše a na území bývalej rimskej provincie pannonskej už v plnom behu. Tomuto vývoju prispôsobili aj Maďari po prijatí kresťanstva postupne zriadenie sociálne-hospodárskej konštrukcie nového mocnárstva. Nerozumiac racionálnemu obhospodareniu pôdy, ponechali aj vo vlastnom hospodárskom záujme skutočným obrábateľom pôdy podrobených národov život a do istej miery aj osobnú slobodu a ponechali im zpravidla aj pôdu potrebnú k vlastnej výžive a k výžive rodiny, ovšem nie vo vlastníctve, ale len na požívanie a to proti povinnosti obhospodarenia vlastných rozsiahlych statkov, získaných ako válečnú korisť od bývalych mocnárov, alebo darovaných im pozdejšie kráľom za válečné zásluhy a proti povinnosti poskytovania istých dávok. Táto hospodárska sústava prichádza k výrazu už pri zriadení ústavy Uhorského štátu ustanoveniami kráľa Sv. Štefana a vyvíja sa ďalej aj v dobe prvých kráľov z rodu Arpádovského. Určité skupiny poddaných, ktoré sa podujaly aj na konanie vojenskej služby na hradoch a na iných opevnených miestach, alebo ktoré pozdejšie, najmä po dobrovoľnej kolonizácii, podujaly sa na konanie prác remeselníckych (živnostníckych), získaly si pôvodne isté výhodnejšie postavenie (sem patria jobbagiones castri, jobbagiones naturales, castrenses, udvorníci [dvorníci] a hospes [colonistae]), ale utužením moci zemepánskej stratily tieto skupiny svoj pôvodný význam, okrem stavu slobodných mešťanov, získavších a udržujúcich výsadné postavenie kráľovskými privilegiami.
2. Určitejšia úprava pomeru poddanského počíná dobou panovania kráľov z rodu Anjou. Kráľ Karol Róbert zaviedol inštitúciu presne určených riadných ročných daní (zvlášť daň zvanú „lucrum camerae“). Týmito ustanoveniami a vývojom štátoprávnej teorie „svätej koruny”, ako symbolu najvyššej štátnej moci, priznávajúcej účasť v tejto moci len stavu šľachtickému, rozdelilo sa obyvateľstvo na dve ostro rozhraničené hlavné skupiny. Prvá skupina, skupina šľachticov vôbec neplatila dane, ale zaťažovala ju povinnosť konania služby vojenskej, kdežto skupina poddaných nebola zpravidla podrobená vojenskej službe, avšak platila všetky dane, obrábala aj pôdu šľachtickú, podliehala panskej moci šľachtica (po prípade cirkevnej vrchnosti, verejného fondu, alebo slob. kráľ. mesta) a plnila mu dávky naturálne a v hotových peniazoch.
Už v tejto dobe (v XIV storočí) cieľom možnosti vyberať dane bolo započaté so súpisom usedlostí poddaných a od tejto doby počnúc cestou zákonodárnou boly upravované ich osobné právne pomery. Právo osobnej slobody poddaných bolo zaručené už zák. čl. LXX/1278, významnejšie úpravy obsahujú ďalej zák. čl. č. VI, XVI a XVIII/1351; I, II, VI, XIV, XV/1405; XV/1458; XVI/1471; XIV/1474; XXXIX/1486; XCIII a XCIV/1492; XVI/1504; dotyčné želiarov však špeciálne predpisy zák. čl. IV/1478 a CV/1492.
Historický vývoj poddanstva do začiatku XVI. storočia ukazoval vo všeobecnosti smer istého pokroku, lebo zákonodárnou cestou opätovne uznal charakter poddaného ako „hominis liberae conditionis“ a to vyrieknutím zásady práva voľného sťahovania.
3. Podstatné zhoršenie pomerov stavu poddaných nastalo po utlačení sedliackeho povstania, vedeného Jurajom Dózsom v roku 1514. Retorzionálne zákony krajinského snemu 1514 zbavily predovšetkým poddaných práva voľného sťahovania (zák. čl. XIV/1514) a učinily zo sedliaka poddaného osobu pripútanú k pôde (homo glebae adstrictus). Poddaný prechádza pod temer neobmedzenú pravomoc zemepána a zákonom sa určuje najnižšia miera povinných dávok a plnění poddaných (zák. čl. XV, XXI, XXV, XXVI, XXVII/1514).
Najlepšie karakterizuje novo upravený stav poddaných „Tripartitum“ Štefana Verböczyho, kde v časti III., pod titulom 25, č. 2, je vyslovené, že stav sedliacky pre zúčastnenia sa na povstaní stráca slobodu a „dominisque ipsorum terrestribus mera et perpetua jam rusticitate subjecti sunt“. Vyhlašuje ďalej „Tripartitum“ v tom istom titule pod č. 3 aj podrobenosť poddaného súdnej pravomoci vlastného zemepána. Č. 4—6 tohoto titulu a titul 26 „Tripartita” obsahuje podrobnejšie predpisy vedenia civilných sporov poddaných a predpisy, dotýkajúce sa vykonávania trestného súdnictva. Pravomoc trestného súdnictva šľachtica nad vlastnými poddanými bola však podľa týchto predpisov obmedzená len na určité skupiny trestných skutkov a prislúchala mu neobmedzene len v prípade, že mu tak bola priznaná cestou kráľovského privilegia, alebo že obdržal právo „liberi comitatus”, alebo „ius gladii“.
Súdnictvo nebol však povinný vykonávať zemepán vo vlastnej osobe, ale mohol toto právo postúpiť aj poddaneckej obci samej, v ktorých prípadoch pravidelne vykonával súdnu moc menom zemepána obecný rychtár pri spoluúčasti obecných prísažných. Ba oprávnený bol šľachtic zemepán toto právo postúpiť (resp. večne odovzdať) aj jednotlivcom s právom nástupníctva ich dedičov a s oprávnením vyberať poplatky za vykonávanie tohoto práva. Zvlášť na terajšom území severného Slovenska bol už od XIII storočia počnúc častý zjav postúpenia tohoto práva na „Šoltýsov“ (Soltész, Schultheis, lat. sculteti), totiž na osoby, získavšie kolonistov slovanského alebo germánského pôvodu najmä na obnovenie a obrábanie pôdy válkami zničenej alebo dostatočne neobrábanej. (Je zaujímavé, že pre týchto kolonistov zemepáni zpravidla ponechali v platnosti zvyklosti, práva a zákonné predpisy bývalej ich vlasti. Súdnictvo sa vykonávalo často podľa predpisov saského, magdeburgského a pozdejšie podľa tak zvaného spišského kodexu. Inštitúcia „scultetiae“ trvala za viac storočí a bola zrušená len kráľovnou Máriou Tereziou.)
Dedické právo poddaných upravujú tituly 29 a 30, III. části „Tripartita“ a majú základ v tam uvedených predpisoch aj inštitúcia manželského spolunadobudnutého majetku (koakvizícia) a právne normy zákonného dedenia, priznávajúc právnu relevanciu pôvodu majetku (majetek vetevný alebo nadobudnutý). Tieto ustanovenia prichádzajú k výrazu ešte aj v dnešných právnych normách práva dedického, platného na právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Ovšem za celú dobu viazanosti sedliackej (poddanskej) pôdy bolo možno dedictvom do vlastníctva nadobudnuť len hnuteľný majetok poddaného (hospodársky inventár, fundus instruktus atď.), ktorý vždy patril vlastníckym právom poddanému.
Za povinnosti poddaných boly stanovené (pri zachovaní v platnosti aj starších predpisov) a) konanie roboty, ktoré konal poddaný čiastočne len vlastnými rukami, čiastočne aj s použitim vlastného záprahu, a to týždenne 1 den (čl. XVI/1514); b) plnenia dávok a to jednak v hotových peniazoch, jednak v naturáliach.
V hotových peniazoch platil poddaný dane (census, terragium) a to podľa zák. čl. XV/1514 každý ženatý sedliak (rusticus uxoratus) 1 zlatý (rátaný po 100 denároch). Naturálne dávky boly určité procento úrody, a to „decima“ (desiatok, ako pôvodne verejná dávka pre cirkev, zavedená už kráľom Štefanom) a „nona“ (deviatok) ako deviata čiastka zo zbývajúcich deväť desatín (zák. čl. VI/1351). K naturálnym dávkam patrily dary (munera), a to od každej poddanskej usedlosti mesačne 1 kura a ročne 2 husi a od celej poddanskej obce (resp. od 10 usedlostí) ročne 1 vykrmená sviňa (zák. čl. XVII, XIX a XX/1514). Podrobení boli krome toho poddaní tak zvaným menším kráľovským regáliam. Tieto menšie kráľovské regália (iura regalia minora) boly a zostaly aj po úplnom zrušení poddanstva a po zrovnoprávnení poddaných, naďalej výsadným právom býv. zemepána resp. príslušnosťou býv. zemianskej pôdy. Pozostávaly: 1. z práva výčapu, ktoré však bolo už zrušené tým, že štát v roku 1888 po vyhlásení práva výčapu štátnym monopolom (čl. XXXV/1888) podľa ustanovení zák. čl. XXXVI/1888 vykúpil toto právo od vtedajších jeho držiteľov a odškodnil ich tak zvanými regálnymi dlhopismi; 2. z práva rybolovu (čiastočne zrušené zák. o rybolove, zák. čl. XIX/1888); 3. z práva mýta a prievozu (tiež čiastočne zrušené zák. o verejných cestách, zák. čl. I/1890) a 4. z práva mlýna (mlynsky regál, ktoré staré právo trvá ešte aj dnes).
Stav poddaných už aj v tejto dobe (začiatkom XVI. storočia) skladal sa z troch skupín: 1. Sessionálni poddaní (jobbagiones sessionati, vel coloni), ktorí mali v držbe intravilán a aspoň jednu štvrtinu poddanskej sessie v extraviláne, 2. želiari chalupníci (inquilini domos habentes, selneriones), ktorý držali buď len intravilán s obytnou budovou alebo aj s polom, avšak niže jednej štvrtiny sessie a 3. želiari nechalupníci (subinquilini, inquilini domos non habentes), ktorý nemali v držbe ani obytný dom, ale bývali v prenájme v budove iného poddaného alebo chalupníka.
Rozmery poddanských usedlostí neboly v tejto dobe stanovené zákonnými predpismi a riadily sa podľa miestnych hospodárských pomerov a podľa starých zvyklostí. Listiny, upravujúce súhrn právnych pomerov poddaných a určujúce na jednotlivé pánske oblasti podrobné ich práva a povinnosti menujeme „urbárom“ (lat. „urbarium“). Najstarší známy „urbár“ je obsiahnutý v štatúte záhrebskej kapituly z roku 1334, potom nasleduju „urbáry“ nemecko-novohradské (Német-ujvár) z roku 1355, „urbár“ Konthovský z roku 1358, ponický z roku 1400, Slatinsko (zalatna)-očovsko-žilinský z roku 1410 atď.
Dobou Verböczyho započaté podstatné zhoršenie postavenia poddaných ďalej pokračovalo, ba čo viac podstatne sa zvýšilo aj v nasledujúcich storočiach. Ozývalo sa síce občas svedomie panujúcej pánskej triedy, ale len v otázke večnej pripútanosti poddaného k pánskej pôde. Zákaz voľného sťahovania poddaných bol podľa duchu tej ktorej doby príležitostne zákonom zrušený, príležitostne však opäť obnovený (viď zák. čl. XXVI—XXX/1547, XXII/1548 atď.), zák. čl. XIII/1605 ponechal však konečné riešenie tejto otázky jednotlivým stoliciam, (župám) samým, čo malo za následok, že na istých teritoriach bolo sťahovanie voľné, na iných však bolo zakázané. Ovšem aj miestami prípustné „voľné“ sťahovacie právo nemalo v podstate významu, lebo bolo závislé na splnení prakticky temer nesplniteľných podmienok v prospech zemepána a na vystavení formálneho sťahovacieho povolenia tiež šľachticom, slúžnym (zák. čl. XXVII/1547). Zák. čl. č. XXII—XLIV/1548, XXIV/1550 a XXVII—XXXIII/1556 čo do upravenia právnych pomerov poddaných v podstate zachovaly v platnosti staršie, ťažké zákonné predpisy. Pozdejšie zákony (čl. LXII/1607, XXXVI/1647) však ešte podstatne zvýšily na ťarchu poddaných peňažité dávky (dane), ku ktorým sa ešte pridružily iné záväzky, ako dávky župné, verejné práce na cestách pri minimálnej odmene a tak zvaná vojenská kontribúcia. Pri tom postupom času už od XVI—XVII storočia počnúc na nátlak panujúcej triedy via facti quasi automaticky zbavený bol stav poddaných jedinej výhody, sprošťujúcej ho povinnosti konania vojenskej služby.
4. Podstatné zlepšenie pomerov poddaných a etapa postupného ich oslobodenia počína dobou panovania Márie Terezie. Prvým krokom bolo vydanie tak zvaného tereziánského urbariuma (urbára) v roku 1767.
Tereziánsky urbár bol vypracovaný na základe komisionálneho vyšetrovania a súpisu, prevedeného na mieste samom kráľovskými komisármi a bol vydaný kráľovským reskriptom v jazyku latinskom, maďarskom a slovenskom. Boly v ňom určené resp. znova upravené dávky poddaných patriace zemepánovi a boly dané smernice o určení výmery pôdy, ktorú musel vlastník šľachtic ponechať k neobmedzenému a výlučnému užívaniu poddaným. Tereziánský urbár určil peňažité dávky (census) v sume 1 zlatky, ktorú musel každoročne platiť ženatý poddaný a želiar v dvoch rátach od každého urbárskeho sedenia. (Želiar nechalupník neplatil census); podržal však v platnosti bremená poddaných proti štátu na verejných daniach, ďalej bremená titulom desiatku a deviatku (decima a nona) a podrobne určil výšku naturálnych dávok a vyslovil právo poddaného tieto ročné dávky proti číselne určenej hotovej výplate vymeniť. Čo do podstaty poddanského pozemku (constitutivum urbariale) ustanovuje, že sa táto skládá z intravilánu (vnútorný pozemok), to jest z miesta, kde stál dom a zahrada, a z extravilánu (vonkajší pozemok), to jest z oračín a z lúk a určuje rozmery intravilánu jedného urbárskeho sedenia na jedno jutro. Čo do extravilánu nariaďuje previesť podrobnú klasifikáciu pozemkov a zhotoviť urbárské tabuly (výkazy) vzhľadom na jednotlivé pozemky podľa jednotlivcov. Na základe týchto urbárskych tabúl boly potom podľa úrodnosti pôdy v jednotlivých župách určené konstitutíva v extraviláne rôznymi výmerami oráčiny po 16—40 jutár, lúky po 6—22 korcov na jednu celú usedlosť. Takýto poddanský pozemok podľa počtu k užívaniu oprávnených mohol sa deliť a pravidelne sa aj delil na určitý zlomok, vyjadrený pravidelne v 1/8 (osminy, urbárske oktávy) na 4/8, 2/8, 1/8 a prislúchalo poddaným, ktorí boli od tejto doby nazývaní urbarialistami, aj právo brať požitky na pasienku, v lese a v rákosišti zemepána. Súhrn týchto poslednejších oprávnení bol príslušnosťou (apertinenciou) poddanskej (urbárskej) usedlosti. Za urbarialistu v pravom slova smysle uznáva tereziánsky urbár len takého poddaného, ktorý má v užitku najmenej 1/8 urbárskej usedlosti, každý kto mal menej pôdy, padol do kategorie želiarov.
Podržal tereziánsky urbár vo fakultatívnej platnosti povinnosť konania poddanskej roboty, a to ročných 52 pracovných dní so záprahom alebo 104 dni ručnej roboty pre urbarníka, 18 dní ročnej roboty pre želiara chalupníka a 12 dní pre želiara nechalupníka, pripustil však výkup tohoto bremena. Fakultatívny zákaz voľného sťahovania zostal tereziánským urbárom nezmenený.
Ustanovenia tereziánskeho urbáru nedotýkaly sa však oných poddanských obcí, v ktorých vzájomné práva a povinnosti zemepánskej vrchnosti a poddaných upravené boly nie urbárom, ale smluvou uzavretou pod bežným názvom „regulatívum instrumentum“. Takéto poddanské obce nestály so zemepánom v pomere rýdze urbárskom, maly síce v úžitku poddanskú pôdu, neposkytovaly však za protihodnotu tohoto užívania poddanskú robotu a iné pravidelné poddanské dávky, ale plnily iné záväzky smluvne prevzaté (na pr. dodávanie predmetov živnostníckej, remeselníckej výroby, alebo iné presne určené, od pravidelných urbárskych dávok sa odchylujúce a zpravidla menej obťažné osobné výkony).
5. Ďalekosiahle reformné snahy nekorunovaného kráľa Jozefa, smerujúce temer na úplné oslobodenie poddanstva a vyjadrené v nariadení zo dňa 25. augusta 1785, zostaly následkom odporu panujúcej triedy a z dôvodu tvrdenej neústavnosti tohoto nariadenia neprevedené. Zák. čl. XXXV/1790—1791 sice nariaďuje, aby urbár bol znova upravený cestou zákonodárnou, avšak táto novšia zákonná úprava bola prevedená len v roku 1836.
Táto úprava sa stala na základe elaborátu tak zvanej regnikolárnej deputácie, sostavenej v roku 1825 a bola obsiahnutá v zák. čl. IV—XII a XXXIV/1836. Zák. čl. IV/1836 vyhlasuje slobodné sťahovacie právo poddaného, ovšem v predpoklade, že poddaný úplně uspokojil všetky svoje poddanské, verejné a súkromé zaviazanosti. Zák. čl. V/1836 určuje podstatu poddanských usedlostí (constitutivum sessionale) a jej výmery, a to úplne shodne s tereziánskym urbárom. Zák. čl. VI/1836 obsahuje predpisy k zisteniu požitkov na pasienku, v lese a v rákosišti zemepána. Zák. čl. VII/1836 upravuje poddanské záväzky a to tak, že v platnosti udržuje deviatok a povinnosť konať poddansku robotu, zrušuje však úplne menšie naturálne dávky (zák. čl. XXXIV/1836 udržuje krome toho v platnosti do konečnej úpravy aj cirkevný desiatok). Zák. čl. VIII/1836 obsahuje úpravu otázky urbárskych smluv. Zák. čl. IX/1836 jedná o vnútornej administrácii urbárskych obcí (voľba rychtára, notára, přísažných, sirotského otca). Zák. čl. X/1836 upravuje spôsob zemepánskej jurisdikcie a formálne pravidlá urbárskeho sporu. Zák. čl. XI/1836 znamená prvý a zásadný prelom výsady šľachtickej, sprosťujúcej túto panujúcu triedu povinnosti platenia daní a verejných bremien, lebo ustanovuje, že aj šľachtica (zemepána) zaťažuje povinnosť znášania týchto verejných bremien od poddanskej pôdy, ak takúto pôdu užíva sám šľachtic (zemepán). Konečne zák. čl. XII/1836 upravuje pravidla upomerňovacieho pokračovania. Upomerňovacie pokračovanie je súdnym pokračovaním cieľom určenia toho, že koľko patrí jednotlivým zemänským komposesorom zo spoločných nehnuteľností alebo dôchodkov. V súvislosti s tymito pokračovacími pravidlami zák. čl. XII/1836 nariaďuje, že v prípade prevedenia tohoto upomerňovacieho pokračovania v prírode má byť oddelená aj pasienková účasť poddaných od pašienkov zemepána (§ 14) a že právo poddaných brať požitky v lese zemepána sa obmedzuje na lesnú plochu, ktorá má byť za týmto účelom tiež osobitne vydelená (§ 16). (O upomerňovacom pokračovaní jednajú zo starších zákonov zák. čl. XIX/1563, LXII/1622, LIX/1625, LXIX/1715, XVII, XX a XXI/1807, toho času platné pokračovacie pravidlá upravuje však nariadenie min. sprav. č. 20 a 30/1909, vydané na základe zák. čl. XXXIX/1908).
Táto doba a doba ju bezprostedne následujúca ide v uhorskom zákonodárstve už v znamení určitého právneho pokroku, vyvolaného šírením a uplatnením sa demokratických zásad, ako dôsledkov francúzskej revolúcie. Zák. čl. VII/1840 síce vypočítava a čiastočne zmeňujúc ustanovenia zák. čl. VIII/1836 znova určuje všetky poddanské záväzky, avšak v § 9 povoľuje, aby či už jednotlivec alebo celá poddanská (urbárska) obec smluvou, so zemepánom sjednanou, mohli na večné časy vykúpiť proti vyplateniu dojednanej sumy všetky ich zaťažujúce poddanské bremená. Neboly dotknuté týmito smluvami o večnom výkupe (maď. örökváltsági szerzödés) jedine zákonné predpisy o zemepánskej jurisdikcii. Zák. čl. VIII/1840 znova upravuje pravidlá dedického práva poddaných a táto zákonná úprava je ešte aj dnes zdrojom na Slovensku a Podkarpatskej Rusi platného práva dedického (§ 19 bola vypovedaná ich platnosť čiastočne aj na stav šľachtický). Príprava k úplnému oslobodeniu poddanstva pokračovala zvlášť ustanoveniami zák. čl. IV a V/1844. Prvý z týchto dvoch zákonov bezvýhradne povoluje aj nešľachticom uhorskej štátnej príslušnosti, patriacim ku ktorejkoľvek cirkvi zákonom uznanej, nadobudnutie pôdy a majetku zemanského a poslednejší zákon dáva im právo k zastávaniu všetkých verejných úradov.
III. Zrušení poddanstva.
1. Úplné oslobodenie poddanstva od sväzku a povinností zakladajúcich sa na urbáre, stalo sa zákonodárnou cestou v roku 1848. Zák. čl. VIII/1848 vyhlasuje všeobecnú povinnosť spoločne snášať všetky verejné bremena, zák. čl. IX/1848 na večné časy zrušuje všetky zaviazanosti býv. poddaných, zakladajúce sa na urbáre alebo na smluvách nahradzujúcich urbár. Zrušuje tento zákon aj pánsku jurisdikciu, plnenie všetkých poddanských dávok tak v naturáliach ako v hotových peniazoch a zrušuje aj poddanskú robotu. Povinnosť poskytnutia náhrady za poddanské povinnosti pre bývalych zemepánov ukladá zák. čl. XII/1848 nie bývalym poddaným, ale štátu samému, vyslovujúc toto bremeno za štátny dlh. Nakoľko však na základe fakultatívnej vykupiteľnosti podľa zák. čl. VII/1840 už bolo sjednané viac smlúv o večnom výkupe, dáva § 9 tohoto zákona vláde zmocnenie, aby rozhodla aj o úprave týchto starších pomerov a o spôsobe realizovania uzavretých smluv podľa zásad spravedlnosti a slušnosti. Zrušuje konečne zák. čl. XIII/1848 aj kňažský desiatok, a to bez každej náhrady, lebo sa klerus tejto náhrady sám dobrovoľne vzdal.
Tymito zákonnými ustanoveniami v spojitosti aj so zák. čl. XV/1848 o zrušení dedovizenstva (viazanosti rodinného dedeného majetku vôbec pre rod, od ktorého pochádzal, a zákazu voľného nakladania ním v prípade nedostatku potomkov z tohoto rodu) bola v zásade vyrieknutá právna rovnosť a bol nimi učinený konec privilegiam a právam stavovským, zakladajúcim sa na údelnej sustave a na pomere urbárskom. Urbarialisti (bývalí poddaní) sa stali vlastníkmi obrábanej pôdy a za zrušené urbárske dávky dal štát zemepánom odškodné (Odbremenenie pozemkov, vývazba urbárskych záväzkov).
2. K prevedeniu tychto zákonov nemohlo byť však ihneď pristúpené, lebo nastalo povstanie proti Viedni a po revolučných rokoch 1848—1849 a po potlačení povstania absolutistická vláda viedeňská uviedla v platnosť v roku 1852 namiesto uhorského práva súkromného rakúsky všeobecný občiansky zákoník. Táto vláda uviedla v platnosť zrušenie dedovizeňstva (aviticity) cisarským patentom aviticitným zo dňa 29. 11. 1852, č. 247 r. z., previedla odbremenenie (vývazbu) pozemkov a počala urbárskou majetkovou úpravou podľa urbárskych patentov zo dňa 2. 3. 1853, č. 38, 39, 40, 41, 42 r. z., ďalej podľa patentov zo dňa 16. 1. 1854, č. 21, 22, 23 r. z., a upravila konečne majetkové poměry odpovedajúc tejto konečnej vývazbe nariadením ministerstva spravedl. zo dňa 15. decembra 1855, č. 222 r. z. o zakladaní a vedení pozemkových knih.
3. Táto absolutistická úprava urbárskych a majetkových pomerov bola v platnosti zachovaná aj po čiastočnom obnovení samostatnosti bývalého kráľovstva uhorského, a to dočasnými súdnymi pravidlami, ustanovenými v roku 1861 tak zvanou judexkuriálnou konferenciou a bola dobudovaná zákonodárstvom po úplnom obnovení štátnej samostatnosti roku 1867. Podrobná úprava je obsiahnutá v súvislosti s urbárskymi patentmi a s dočasnými súdnymi pravidlami nejmä v ustanoveniach zák. čl. LIII/1871.
Náhrada za pohľadávky zo zrušeného urbárskeho pomeru na ťarchu štátneho fondu bola určená podľa patentu náhradového zo dňa 2. 3. 1852, č. 39 r. z. sumou 300—700 zl. od celej urbárskej sessie a sumou 50 zl. od každej želiarskej usedlosti.
Zák. čl. XXXIII/1868 priznal dodatočne na základe ustanovenia § 9 zák. čl. XII/1848 nárok na náhradu proti štátnemu fondu v už uvedenom rámci aj urbarialistom, ktorí na základe smluv o večnom výkupe (zák. čl. VII/1840) svoje urbárske dávky do 1. 5. 1848 od zemepánov sami vykúpili.
Náhrada bola v obidvoch prípadoch daná počas súpisu urbárskych usedlostí a počas doby vypočítania náhradných súm najprv preddavkom záložnými titrami, tieto boly potom vymenené za amortizačné náhradové obligácie a po prevedenom likvidačnom pokračovaní boly pri 5% zúročení od 1. 5. 1848 počnúc zo štátneho odškodňovacieho fondu povyplácané.
Uplatnenie nároku za zrušené dávky bolo pozdejšie predpisom § 4, zák. čl. XII/1877, časove obmedzené na dobu 6 mesiacov od nastúpenia účinnosti tohoto zákona (resp. od pravoplatnosti pokonania alebo rozsudku urbárskeho sporu).
IV. Pozemky příbuzné pozemkům urbářským. Urbársky patent zo dňa 2. 3. 1853, č. 38 r. z., v duchu zákonodárstva z roku 1848 úplne zrušuje bývalý pomer urbársky a vyhlasuje, že bývalí urbárnici stanú sa neobmedzenými vlastníkmi bývalej poddanskej pôdy (§§ 1, 2).V § 3 sa vyhlasuje, že za urbársky majetok musí byť pokládaný ten majetok, ktorý je obsiahnutý ako konstitutivum urbárskej (poddanskej) alebo želiarskej usedlosti v urbárskych tabulách, alebo ktorý bol pozdejšie následkom nepretržitého konania urbárskych dávok za takýto uznaný. Podľa §§ 4, 10, 11, 13—16 stane sa vlastníctvom bývalych urbarialistov spolu s urbárskou usedlosťou aj oddelená alebo v budúcnosti odděliť sa majúca čiastka pasienku a čiastka lesa a rákosišťa, ktorá bola ponechaná k užívaniu bývalým urbarialistom.
Pri určení zákonnej miery urbárskej a želiarskej usedlosti pripúšťa možnosť pripočítania resp. získania ďalšej pôdy, a to z opustených pozemkov, z uzurpovaných pozemkov, z remanencií a z kopaníc (lazov — viď §§ 6—9).
Opustené (zanechané) pozemky (pusztatelek) boly pozemkami, ktoré boly pôvodne ako také zapísané v urb. tabulách pre neúrodnosť, alebo ktoré zanechali ich držitelia (poddaní), alebo z ktorých poddaní boli vypudení.
Uzurpované pozemky (okkupácie) boly pôda, kterou si zväčšili poddaní nimi užívanú pôdu svojmocným pripojením pôdy zemepánskej, alebo čiastky pozemkov, určených k spoločnému užívaniu poddaných.
Remanencie (prebytočné zeme, marad ványföld) bola pôda, z ktorej maly byť tiež utvorené urb. usedlosti, ktorá však zostala urbárnikom povyše miery ich urbárskeho pozemku, určenej v urb. tabulách alebo pri pozdejšom usporiadaní.
Kopanice (lazy) boly súčiastkou zemepánskej neužitočnej pôdy (kuriálnych pozemkov), ktorú urbárnici učinili uživateľnou a ktorú ako takú vzali do ich užívania.
Naproti tomu § 19 urbárskeho patentu ustanovuje, že dotyčne ostatných pozemkov, ktoré nespadajú do majetkových skupín už uvedených a ktoré boly večne odevzdané poddaným cieľom kolonizácie, obrábania, alebo iného užívania na základe písomných alebo ústných smlúv, a za ktoré mali poddaní tiež poskytovať isté dávky, aj naďalej musí byť zachovaný doterajší stav. Tieto skupiny pozemkov neprešly tedy ipso iure do neobmedzeného vlastníctva poddaných, za dávky prislúchajúce zemepanskej vrchnosti neposkytoval náhradu štát z fondu odškodňovacieho, ale poskytoval už uvedený § 19 urb. patentu právo výkupu všetkých bremien a obmedzení vlastnými prostriedkami pre poddaných a bližšie modality tohoto fakultatívneho výkupu boly pozdejšie upravené presnými zákonnými predpismi. Dotýka sa tedy ustanovenie tohoto § 19 patentu úpravy pomerov príbuzných urbárskym a spadá do tejto skupiny pomerov príbuzných (podobných) urbárskym výkup kuriálnych želiarskych majetkov, úprava pomeru kolonistov a vykúpenie viničného desiatku. (Čiastočne sem spadá aj úprava o výkupe vykupiteľných kopaníc-lazov a o výmene remanencií podľa už uvedených §§ 8 a 9 urb. patentu).
Kuriálne želiarské pozemky boly také volné zemepánske pozemky, ktoré bývalý zemepán pred rokom 1848 iným prepustil za ročné dávky tým cieľom, aby si na nich postavili domy (poplatné domy), alebo aby ich obrábali (taxové pozemky). Takto prepustené zeme boly síce vlastníctvom zemepána, resp. jeho právnych nástupcov, avšak užívacie právo patrilo želiarovi, ktorý mohol toto právo previesť aj na iných a ktoré právo prechádzalo aj na dedičov. Išlo tedy u týchto pozemkov o právo dedičného nájmu v dôsledku smluvy súkromoprávnej. Pri poplatných domoch bola však pri zakladaniu pozemkových kníh zavedená inštitúcia deleného vlastníctva, a to zápisom vlastníckeho práva na pôdu v prospech vlastníka zemepána a zápisom požívacieho práva na pôdu a vlastníckeho práva na superedifikát v prospech skutočného užívateľa želiara.
Kolonie boly zemepanské, šľachtické pozemky, ktoré ponechal vlastník smluvne jednotlivcom alebo celým skupinám k užívaniu proti poskytovaniu istých ročných dávok, pokiaľ následkom toho vznikly na týchto pozemkoch nové obce (osady).
Desiatkové vinice boly vinice, ktoré poskytol zemepán k užívaniu poddaným proti plneníu dávok buď v určitom diele úrody (desiatok) alebo proti plateniu viničného poplatku. Vykúpenie tohoto viničného desiatku bolo zvlášť upravené ešte pred vynesením zák. čl. LIII/1871 podľa ustanovení zák. čl. XXIX/1868.
V. Nová úprava z r. 1871 a 1908. Podrobná a systematická úprava pomerov, vzniklých v dôsledku zrušenia urbárskeho sväzku, je v predpisoch zák. čl. LIII/1871, ktorý nadobudnul účinnosti dne 8. januára 1872.
V §§ 1—6 sú všeobecné ustanovenia v podstate rovnakého obsahu, ako v §§ 1—4 urb. patentu. §§ 7—9 majú ustanovenia o opustených pozemkoch (sessiones desertae) a vyslovujú zásadu, že sa stanú vlastníctvom požívateľov pri poskytnutí náhrady vlastníkovi zo štátneho fondu a pri pripočítaní ich výmery cíeľom vyrátania účasti požívateľa v urbarských príslušnostiach. §§ 10—13 upravujú otázku pozemkov uzurpovaných, §§ 14—22 však otázku pozemkov prebytočných (remanencií). Náhradu za poslednejšie museli zemepánovi zaplatiť urbarníci sami a neboly rozmery remanencií pripočítané pri určení výšky podielu v urbárskych patričnostiach. Záhlavie V, VI a VII v §§ 23—42 upravuje významnú otázku vydelenia a oddelenia urbárskych patričností v majetku lesnom, pašienkovom a v rákosišti zemepána. (Ustanovenia o rákosištiach — trsteniskách — dnes už nemajú hospodárskeho významu a preto o ních nové zákony ani zvlášť nejednajú.) Rozmery lesných podielov majú byť určené tak, aby na jedno urbárske sedenie ako jeho patričnosť padol les vo výmere 2—8 jutár (ktoré rozmery v prípade §§ 28 a 29 výnimečne môžu byť zvýšené až na 12 resp. 22 jutár); pašienkové podiely však pravidelne nemajú menej obnášať, ako aspoň 4 jutrá ku každej urbárskej usedlosti. § 32 zákona ustanovuje, že lesná plocha, ktorá má byť bývalým urbarialistom vydelená, spravovaná musí byť ako spoločný les týchto bývalých urbarialistov a že obhospodárenie tohoto spoločného lesa musí byť prevádzané pod dozorom administratívnych úradov podľa už jestvujúcich predpisov, alebo podľa predpisov, ktoré budú o takých spoločných lesoch vydané. Dotyčne pašienkovej pôdy § 42 v prípadoch, že oddelenie (segregácia) urbárskeho pašienku nebolo ešte uskutočnené, pripúšťa v zásade aj osobitné vydelenie tejto pašienkovej pôdy pre jednotlivcov a pripojenie jej k ostatnej majetkovej podstate v intraviláne a v extraviláne, pri segregácii len v budúcnosti previesť sa majúcej však obmedzuje možnosť osobitného vydelenia len na prípad, že to žiadajú vlastníci aspoň 1/4 čiastky urbárskej pôdy, nachádzajúcej sa v chotári tej ktorej obce. (Tieto poslednejšie zákonné ustanovenia boly hospodársky neúčelné a viedly prez to, že sa takéto osobitné vydelenie pašienkov v praxi menej vyskytovalo, k značnému spustošeniu pašienkovej pôdy, a boly preto s hľadiska nutnej hospodárskej potreby pozdejším zákonodárstvom základne zmenené.) § 31 zákona nariaďuje ďalej vydelenie lesného podielu odpovedajúceho jednému urbárskemu sedeniu pre miestneho duchovného (bez rozdielu náboženstva zákonom uznaného) a polovice podielu pre miestného učiteľa, avšak tak, že tieto podiely majú byť zpravidla spoločne vydelené a obhospodárené s ostatným lesným majetkem urb. společenstva.
VIII. záhlavie zákona v §§ 43—54 upravuje najmä formálne predpisy majetkovej úpravy a zavádza cieľom provedenia tejto majetkovej úpravy formálne pokračovanie, zakladajúce sa síce v podstate na pravidlách civilného sporového pokračovania, ovládané ovšem prvkami oficiality. Ustanovuje (§ 48), že v obciach, v ktorých je majetková úprava cestou komasácie už v behu, má byť s týmto pokračovaním spoločne prevedené oddelenie (segregácia) urbárskeho lesa, rákosišťa a pasienku a že v rámci tohoto sporového pokračovania spoločne musia byť vyriešené všetky s touto úpravou súvisiace otázky lazov (kopaníc), taxových a uzurpovaných pozemkov a aj otázky upomernenia (v zemanských komposesorátoch). V každom inom prípade je povinnosťou zemepána, aby do jedného roku od účinnosti zákona zaviedol spor o oddelenie urbárskej patričnosti v majetku lesnom a pašienkovom a v rákosišti býv. zemepána; keby zemepán tejto povinnosti zadosť neučinil, zavedie sa tento spor z úradu cestou kurátora menovanébho súdom na útraty zemepána. § 56 urb. zákona pripúšťa možnosť osobitného scudzenia ideálneho podielu v urbárskych patričnostiach, nakoľko sú tieto patričnosti aj v pozemkovej knihe osobitne označené; ak by tomu však tak nebolo, vyhlasuje zásadu, že tieto urbárske patričnosti sú príslušenstvom intravilánu. § 83 vyhlasuje, že dotyčne všetkých pozemkov, ktoré sa staly vlastníctvom urbarialistov podľa zákonných ustanovení, zaniká úplne každý rozdiel, ktorý bol medzi majetkom zemanským a majetkom poddanským. § 88 s poukazom na ustanovenie § 39 zák. čl. XXXVIII/1868 cieľom zveľadenia školského majetku nariaďuje oddeliť pre obecné školy už trvajúce alebo zriadiť se majúce taký priestor, aby dosiahol aspoň 1% z prídelu každého jednotlivca v urbárskom majetku. Konečne § 89 znova určuje peňažitú protihodnotu takých záväzkov bývalých urbarialistov, ktoré podľa zákonných ustanovení cieľom vývazby nie sú hradené zo štátneho fondu a v §§ 90—95 ustanovuje úlevy pre bývalych urbarialistov čo do platenia tohoto odškodného.
VI. Nová úprava řízení r. 1909. Materiálneprávne ustanovenia zák. čl. LIII/1871 a predchádzajúcich zákonov o urbárskej majetkovej úprave (čl. VI, X, XII/1836, VII, XXX, XXXI/1840) zostaly až na ich presnejšie určenie zák. čl. XXXIX/1908 v podstate nezmenené. Po formálnej stránke, to jest čo do pokračovania nastaly však na základě zák. čl. XXXIX/1908 podstatné zmeny proti predpisom obsaženým v záhlaví VIII. zák. čl. LIII/1871 (urbársky zákon). V nariadeniu č. 10/1909 I. M. boly výslovne zrušené početné formálne predpisy zák. čl. LIII/1871 a sú nahradené a systematicky shrnuté v ustanoveniach nariadenia č. 30/1909 I. M., modifikovaného nar. č. 72100/1914 I. M. Ustanovenia tohoto nariadenia hľadia v prvom rade na pravidlá komasačného pokračovania, kedže však aj v spojitosti s komasačným pokračovaním vyskytovaly a vyskytujú sa ešte nevyriešené otázky, dotýkajúce sa urbárskej majetkovej úpravy čo do segregačného a upomerňovacieho pokračovania, boly pojaté všetky tieto predpisy do tohoto nariadenia.
Táto urbárska majetková úprava je v podstate súdnym sporovým pokračovaním s odchylkami, stanovenými v nariadení samom. Predchádza však pred týmto súdnym pokračovaním v komasačnom pokračovaní bezpodmienečne a v určitých prípadoch ostatnej majetkovej úpravy zvláštne administratívne pokračovanie podľa predpisov nariadenia čís. 20/1909 I. M. Pokračovacie pravidlá podľa nar. č. 30/1909 I. M. obsahujú v I. záhlaví všeobecné ustanovenia, v záhl. II. a III. pravidlá v otázke súdneho výroku prípustnosti urbárskej segregácie a upomerňovania, resp. v otázke komasácie. Ďalšie pokračovanie sa skladá z tak zv. prípravných prác (záhl. IV), z meritórneho pojednávania (záhl. V), a zo súdneho vykonania meritórneho rozsudku alebo pokonania (záhl. VI). V dalších záhl. sú ustanovenia o útratách, o opravných prostriedkoch a rôzne iné opatrenia.
Pokračovanie sa deje pri účasti oprávneného zememerača pod kontrolou orgánov štátn. katastrálneho merníckeho úradu (oddelenia gen. fin. riaditeľstva) a konečný jeho výsledok je znázornený v autentikovanej mape nového stavu a v polohopisnej knihe resp. v obsahu pretvorenej pozemkovej knihy a pozemk. katastra. V súvislosti s nar. č. 30/1909 I. M. sú aj v nariadeniach č. 40, 50 a 60/1909 I. M. obsiahnuté predpisy o veciach zabiehajúcich do tohoto pokračovania.
Segregácia je podľa § 85 urb. zákona vylúčená tam, kde táto úprava podľa fakultatívnej možnosti § 6 zák. čl. X/1836 už bola prevedená.
Podľa ustanovenia § 6 uvodzovacieho zák. čl. LIV/1912 k občianskému súdnemu poriadku (zák. čl. I/1911) zostaly aj naďalej v účinnosti tieto formálne pravidlá, týkajúce sa veci majetkovej úpravy, zvlášť však urbariálnej segregácie a rozdelenia pašienkov.
VII. Kolonie. Ustanoveniami zák. čl. LIII/1871 zostala ešte nevyriešená (z pomerov príbuzných urbárskym) otázka usporiadania právneho pomeru kolonií a pomeru želiarskeho kuriálneho majetku. Táto úprava sa stala pozdejšie, a to dotyčne kolonií zák. čl. XXII/1873, dotyčne želiarskeho kuriálneho majetku však teprv zák. čl. XXV/1896.
1. Podľa ustanovení zák. čl. XXII/1873 bolo kolonistom (osadníkom) poskytnuté právo výkupu na pozemky a budovy nimi užívané. Čo do sumy výkupného a jeho splácania je rozhodné, či koloniálna držba bola ponechaná kolonistovi na neurčito, alebo len na dobu určitú a v poslednejšom prípade aj to, či táto doba už pred 1. 1. 1848 uplynula alebo nie. Podľa tohoto rozdielu (§§ 2 resp. 5 cit. zákona) bolo výkupné — v prípade, že sa strany ináč nedohodly — buď úplná obecná hodnota nehnuteľností, alebo 20-násobok hodnoty ročných dávok (podľa vypočítania v § 3), z ktorej hodnoty však odpočítať treba protihodnotu eventuálneho práva pašienkového a práva úžitkov v lese zemepána (§ 4). Právo na výkup bolo treba uplatniť do dvoch rokov od účinnosti zákona a keď v tejto dobe k výkupu nedošlo, zostalo právo vlastnícke býv. zemepánovi, avšak tento bol povinný nahradiť kolonistovi skutočnú protihodnotu ním konaných stavebných a iných investícií. Podľa § 6 mal kolonista právo v prípade, že nebola dosiahnutá dohoda, uplatňovať nárok na to, aby bol usadený na niektorom erárnom majetku. §§ 15—22 upravujú formálne predpisy uplatnenia nároku na výkup kolonizačnej pôdy. Nespadajú síce do rámca tejto urbárskej majetkovej úpravy a zakladajú sa na zvláštnych národohospodárskych a sociálne-politických dôvodoch samostatné ustanovenia pozdejšieho zák. čl. V/1894 o štátnej kolonizácii, avšak v súvislosti aj s týmto zákonom československé zákonodarstvo ustanoveniami zák. č. 224/1925 Sb. znova upravuje pomery vzniklé z usídlenia sa osadníkov na základe pomeru námezdného alebo pomerov podobných na nehnuteľnom štátnom majetku na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, a to vo vzťahu aj k eventuálne ešte nevyriešeným bývalým quasi urbárskym oprávneniam, pokiaľ neztratily po roku 1885 na základe správnych opatrení orgánov býv. štátu uhorského alebo výpoveďou práv z pomeru osadníckeho im náležajúcich bez takej náhrady, ktorá sa rovná aspoň náhrade vyrátanej podľa §§ 8 a 9 nového zákona. Túto poslednejšiu úpravu vykonávajú okresné súdy podľa zásad nesporného pokračovania (§ 17 zákona, rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R III 214/1933).
2. Úprava pomerov dotýkajúcich sa želiarskeho kuriálneho majetku stala sa a prevádza sa čiastočne ešte aj dnes na základe ustanovení zák. čl. XXV/1896. Pod podmienkou, že želiarsky kuriálny pomer vznikol už před 1. 1. 1848, poskytuje tento zákon právo tak kuriálnemu (dvorskému) želiarovi, ako aj býv. zemepánovi žiadať o prevedenie pokračovania o výkupe cieľom nadobudnutia výlučného vlastníckeho práva býv. želiara a umožnenia zániku deleného vlastníctva. Výkupné obnáša tiež 20-násobok ročných dávok, ktoré sa majú podľa §§ 6—8 vypočítať obdobným spôsobom ako u kolonistov. Do úpravy môžu byť zahrnuté všetky pozemky, ktoré boly odovzdané v dobe už uvedenej želiarovi proti poskytnutiu ročných dávok cieľom obhospodarenia, zabudovania alebo iného používania (dvorské alebo kuriálne želiarske pozemky, nájmové, taxové, censuálne, priemyslové pozemky, taxové domy). Vylúčené sú z tejto úpravy urbárske pozemky, opustené pozemky, okupácie, remanencie, kopanice a kolonie. Čo do platenia výkupného mohol želiar alebo býv. zemepán domáhať sa vládnej intervencie podľa všeobecných ustanovení §§ 90—95 zák. čl. LIII/1871 s odchylkami, stanovenými v § 12 zák. čl. XXV/1896. V prípade, že by poživateľ pokladal súdne určené výkupné za obťažné, môže držbu prepustiť býv. zemepánovi, avšak bez každej náhrady za zaniknuté právo (§ 13). V §§ 14—35 sú upraveny formálne predpisy uplatnenia tohoto nároku, a to v podstate podľa pravidiel občianskeho súdneho pokračovania s niektorými odchylkami. Tieto formálne predpisy boly však po uzákonení nového občianskeho súdneho poriadku (zák. čl. I/1911) pozmenené a deje sa dnes pokračovanie cieľom prevedenia tohoto druhu vývazby podľa predpisu § 29 uvodzovacieho zákona (zák. čl. LIV/1912) a podľa predpisov nariadenia býv. uh. ministerstva spravedlnosti č. 42800/1914 I. M.
Poprevratové zákonodarstvo československé však umožnilo vývazbu týchto kuriálsko-želiarskych pomerov, vzniklých aj po 1. 1. 1848, a to v spojitosti s opatreniami o zaistení pôdy drobným arendátorom podľa zákona č. 318/1919 Sb. v smysle predpisov tohoto zákona, doplnených a zmenených zákonmi č. 247/1920, 311/1920, 166/1921 a 92/1931 Sb. a vlád. nar. č. 339/1919,
Slovník veřejného práva českosl. 7 447/1921 Sb. — Prez túto novú zákonnú úpravu však deje sa ešte aj dnes pokračovanie v smysle zák. čl. XXV/1898 podľa predpisu § 29 uvodzovacieho zákona a nariadenia č. 42800/1914 I. M. (viď rozh. Najvyššieho súdu č. Rv IV 309/1930 a Rv IV 632/1936) a rozhodnutím č. Rv IV 309/1930 je vyrieknutá aj zásada, že nárok na výkup pozemkov podľa zák. čl. XXV/1896 nezanikol tým, že požadovacie právo podľa zákonov o zaistení pôdy drobným arendátorom (č. 247/1920 Sb. atď.) nebolo včas uplatňované.
VIII. Urbariální poměry a poměry jim příbuzné ve veřejných knihách. Touto majetkovou úpravou v podstate zanikol pred tým trvajúci rozdiel medzi pôdou zemanskou a pôdou urbárskou. Pri zakladaní pozemkových kníh na základe pozemnoknižného patentu zo dňa 15. 12. 1855, č. 222 r. z. však tento bývalý rozdiel pôdy nebol odstránený a bývalá právna povaha toho ktorého pozemku došla a dochádza výslovného výrazu na liste A. majetkovej podstaty pozemnoknižných hárkov, a to tak, že bývalé urbárske pozemky boly a sú zapísané pod stľpcami označenými rímskymi číslicami I., II., atď. ako urbársky majetok (urbéri birtok) súčasně s označením toho, o aký zlomok bývalej urbárskej usedlosti ide (1/8, 2/8 atď. urb. usedlosti), bývalý zemianský majetok ako majetok kuriálny (prislúchajúci k zemianskému kaštielu, kúrii) však soskupeny pod stľpcom označeným krížikom (+).
Zvláštne tvary, zakladajúce sa na pomere príbuznom urbárskemu, boly tiež na strane A. majetkovej podstaty zdôraznené (kuriálny želiarsky majetok, kopanice [lazy] atď.). Tento ešte trvajúci formálny rozdiel má právny význam po tej stránke, že k bývalému zemianskému majetku sa ešte aj dnes viažu špeciálne právne pomery (na pr. regály a patronáty), a že k bývalým urbárskym pozemkom prislúchajú už spomenuté urbárske patričnosti, ďalej že každá z parciel kuriálnych pozemkov, soskupených pod označením +, má právnu povahu samostatného pozemnoknižného telesa, kdežto všetky pod určitou rimskou číslicou (A. I., II., III. atď.) soskupené urbárske pozemky tvoria spoločne jedno pozemnoknižné teleso. Poslednejšia okolnosť môže mať a veľmi často má rozhodný význam pri exekučnom dražebnom pokračovaní so zreteľom na předpis § 155 exek. zák. (zák. čl. LX/1881), podľa ktorého nehnutelnosti majú byť zpravidla spoločne dané do dražby, ak tvoria jedno pozemnoknižné teleso. Pri urbárskom majetku je pri označení ideálnej časti urbárskej usedlosti v pozemkových knihách často poznačené aj meno pôvodného poddanského držiteľa a urbárska usedlosť sama je tiež podľa miestneho zvyku pomenovaná aj iným sinonýmnym výrazom, ako urbársky dvor, grunt, rala, orek, šnúra atď. (Na pr. 2/8 urb. sedenia, dvora, raly atď. Genšákovskej.) Konzervativizmus slovenského sedliaka sa javí v skutočnosti, že v bývalych rýdze urbárskych obciach, zvlášť na severnom Slovensku, pokladá ešte aj dnes jemu vlastníckym právom prislúchajúcu čiastku býv. urbárskej usedlosti za temer neporušiteľný jednotný hospodársky a rodinný celok, do určitých čiastok ktorého prístup příslušníkom inej rodiny zpravidla nepovoľuje. V prípade krajnej potreby scudzí úplatným úkonom celú svoju čiastku z toho ktorého urbárskeho sedenia, alebo určitý zlomok tohoto celého podielu, ale je v týchto krajoch zriedkavým zjavom, že by sedliak odpredal alebo zamenil jednotlivú parcelu z tohoto jednotného urbárskeho súboru.
IX. Urbářské společenstvo. Urbárska pozemková podstata (constitutívum urbariale) v intraviláne a v extraviláne bola tak určená, že sa stala podľa vyššie uvedených smerníc na základe urbárskej majetkovej úpravy neobmedzeným individuálnym vlastníctvom bývalych urbarialistov. Iný je právny stav dotyčne tak zvaných urbárskych patričností. Hlavnou úlohou urbárnej majetkovej úpravy — ako už bolo uvedené — bolo vedľa určenia urbárskej pozemkovej podstaty a jej oddelenia, aby bol upravený pomer bývalých poddaných voči zemepánovi, zakladajúci sa na tom, že poddaným prislúchalo právo pastvy, sbierania dreva a sbierania rákosia v pasienku, lese a rákosišti zemepána. Za tieto oprávnenia boly vydelené urbárnikom z nehnuteľností zemepána spolu po jednom kuse pasienku, lesa a rákosišťa. Krome výnimečných prípadov pôvodnej prípustnosti rozdelenia urbárskeho pasienku a pričlenenia ho k urbárskej pozemkovej podstate (§ 42 zák. čl. LIII/1871) staly sa tieto patričnosti urbárskeho majetku spoločným vlastníctvom bývalych urbárnikov a spôsob zaknihovania týchto spoločných pasienkov, lesov a rákosíšť bol upravený ministerskými nariadeniami č. 2579/69, 40101/81 a 45041/89 I. M. Knihovný stav je dnes taký, že buď sú ešte vypočítaní v spoločných pozemnoknižných protokolech všetci oprávnení urbárnici spolu s označením, v akom pomere je každý z nich účastný, alebo v pozemnoknižných protokolech jednotlivých urbárskych pozemkov pod osobitnými radovými číslami je poznačené, koľko prislúcha k dotyčnému urbárnemu pozemku z patričnosti zapísanej v spoločnom pozemnoknižnom protokole pod označením „Spoločný pasienok (les, rákosište) bývalých urbarialistov v X“. V dobe pôvodnej lokalizácie staly sa však často neopatrnosti a omyly tým spôsobem, že knihovanie spoločného urbárskeho majetku sa stalo z neznalosti pomerov, a to po prípade s ostatným obecným majetkom bez blizšieho označenia v prospech „obce“, a to tým viac, lebo v onej dobe obyvatelia a členovia venkovských obcí boli temer výlučne býv. urbarialisti a želiari. Poslednejšia okolnosť je však zárodkom mnoho sporov, trvajúcich ešte aj dnes po zmene pomerov medzi politickými obcami a spoločenstvom (obecenstvom) býv. urbarialistov, v ktorých treba dokazovať, či ide o skutečný majetok obce politickej, alebo o nehnuteľnosti, ktoré podľa ich povahy v rámci urbárskej majetkovej úpravy ako spoločné patričnosti urbárskej pozemkovej podstaty urbarialistom boly vydelené. Vyskytly sa aj prípady, že knihovanie bolo v jednotlivých prípadoch prevedené na tieto urbárske patričnosti pre spoločenstvo býv. urbarialistov aj pod názvom „urbársky komposesorát“. Toto knihovanie a na jeho základe čiastočne vyvinuvšia sa terminologia je tiež omylná, lebo predmetom komposesorátu pojmove mohla a môže byť len pôda zemianska a treba rozumeť pod názvem komposesorátu majetkové spoločenstvo býv. zemianskych vlastníkov, na užívanie zemianskych pozemkov spoločnej hospodárskej potreby. (Viď rozh. Najvyššieho súdu č. R IV 326/36.)
Vydelením urbárskych patričností k spoločnému užívaniu bol utvorený dotyčne týchto nehnuteľností na strane obecenstva býv. urbarialistov zvláštny tvar spoluvlastníctva. Majetok ako celok je z dôvodov verejno-hospodárskych účelove viazaný, jeho udržovanie, obhospodárenie a poberanie jeho užitkov podlieha vrchnostenskému dozoru, avšak každému jeho podielníkovi prislúcha právo so svojim vlastníckym podielom (v rámci viazanosti celku) voľne nakladať a sú tieto ideálne podiely preto predmetom voľného právneho obchodu. Ináč však v medziach obmedzení, daných predpismi administratívnymi rozhoduje vo veciach spravovania tohoto spoločného majetku a speňaženia jeho výťažku majetková väčšina spoluvlastníkov a pravoplatné rozhodnutie tejto väčšiny je záväzné aj pre menšinu.
Zásah lesného zákona (zák. čl. XXXI/1879), zákona o úpravě hospodárskej správy spoločných lesov (zák. čl. XIX/1898), ďalej zákona o poľnom hospodárstve (zák. čl. XII/1894), najmä jeho stati o prípustnosti rozdelenia spoločných pastvín, zákona o pašienkových spoločnostiach (zák. čl. X/1913) v súvise so zákonodárstvom poprevratovým do zvláštnych pomerov tohoto majetkoprávneho spoločenstva je vylíčený pod heslom „Lesní právo“ (odsek M.: Lesy komposesorátní a bývalých urbarialistů na Slovensku a v Podkarpatské Rusi) a pod heslom: „Pastviny na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi“.
Čo do otázky sporovej spôsobilosti urbárskeho spoločenstva judikatúra Najvyššieho súdu, odchylujúc sa od pôvodne opačného potom kolísavého stanoviska predprevratového, výslovne priznáva týmto spoločenstvám bývalych urbarialistov aj bez každej organizácie právne postavenie právnickej osoby ako samostatného právneho subjektu. Rozhodnutiami č. Rv III 1594/26, Rv III 1637/26 a Rv III 216/28 bolo však uznanie právnej osobnosti pôvodne obmedzené len na majetkový súbor, ktorý bol pri majetkovej urbárskej úprave vydelený ako spoločný urbársky les, pašienok a rákosište. Novšia judikatúra Najvyššieho súdu ide ešte ďalej. V rozhodnutí zo dňa 17. 2. 1937, č. Rv IV 517/36 priznáva právnu osobnosť tomuto spoločenstvu aj čo do ostatného ináč nadobudnutého majetku pod podmienkou, že bolo nadobudnuté súhrnom urb. spoločenstva, že je spravované spoločne s urbárskymi patričnosťami, vydelenými pri urbárskej majetkovej úprave, že správu jeho prevádzajú orgány spoločenstva a že príjmy jeho plynú do spoločnej pokladne tohoto spoločenstva. — Vo veci zastupovania organizovaného spoločenstva býv. urbarialistov v aktívnych a pasívnych sporoch sú smerodajné predpisy organizačného štatútu, opierajúce sa o ustanovenia zák. čl. XIX/1898 a X/1913. Pokiaľ však spoločenstvo urbarialistov podľa týchto zákonov nie je ešte organizované, zastupuje ho v pasívnych sporoch starosta obce, v aktívnych sporoch shromaždením býv. urbárnikov zvolený povereník. K platnosti voľby povereníka a k rozhodnutiu o zavedení sporu je potrebné, aby boli obvyklým
7* spôsobom o shromaždení uvedomení všetci býv. urbárnici a aby sa stalo usnesenie väčšinou (podľa pomeru vlastníctva) na shromaždenie sa dostavivších.
X. Rozhled. Pri polnohospodárskom majetku býv. urbarialistov ako následok prevedených novších komasačných pokračovaní a zakladania nových pozemnoknižných vložiek, ďalej na základe prídelu pôdy v rámci prevádzania pozemkovej reformy a ňou nastalej akcie kolonizačnej, na mnoho miestach dnes už zaniká pôvodne udržovaná prevaha majetku rýdze urbárskeho a stráca zvolna bývalý urbársky pôvod majetku tiež svoj rozhodný význam. Stráca však túto povahu zvolna aj urb. patričnosť v spoločnom urbárskom lese a v pastvinách, lebo pri tom, že pri týchto urbárskych spoločných lesoch a pastvinách dnes už aj politické obce sú vlastníkmi rozsiahlych lesných a pasienkových priestorov, tiež akcia pozemkovoreformná a osadnícka v rámci modernej demokratickej agrárnej politiky postupne umožňuje, aby boly získané značné lesné a pastevné plochy hospodárskymi útvarmi, stojacimi mimo kruh pomeru urbárskeho. Tento vývoj si vynutí novú systematickú a súbornú úpravu všetkých otázok súvisiacich s hospodárstvom lesným a pašienkovým a príde čas, že pojem urbárnictva zostane len zaujímavou historickou reminiscenciou.
Literatúra.
Zlinszky-Reiner: „A magyar magánjog mai érvényében“; Kolosváry: „A magyar magánjog tankönyve“; Tóth: „Urbéri kalauz“, Magyar jogi lexikon; Börcsök-Sebes: „Magyarországi birtokrendezés“; Fajnor-Záturecký: „Nástin súkromného práva“; Horák: „Urbárske právo na Slovensku“.
Ján Ondruššek.

Citace:

č. 12986. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1934, svazek/ročník 15/2, s. 454-455.